keď už to trvá príliš dlho..

Ahojte! Dnes som sa úplne spontánne rozhodla „vypísať sa“ zo svojich pocitov a z momentálnej situácie. Keď pred približne rokom vošla moja kolegyňa do triedy, kde som akurát mala hodinu a povedala, že Pellegrini ide zatvoriť všetky obchody, ani vo sne by mi nenapadlo, čo všetko sa zmení a ako dlho to bude trvať. Mysleli sme si, že dva, tri či štyri týždne byť doma je veľa a tak sme aspoň mali konečne čas na aktivity a veci, do ktorých sme sa dovtedy buď nevedeli dokopať alebo sme jednoducho nemali čas. No keď sme už všetko popratali, pretriedili, dobehli sme všetky resty, pozreli si naše obľúbené seriály, prečítali knihy v knižnici a po 20krát sme skúsili nový recept, chuť, energia a kreativita nás začala postupne opúšťať.

No prišlo leto, voľnosť, ľadová káva na terasách, dovolenky, chodenie aj bez rúšok, jednoducho sme si vážili každý pobyt von, užívali si čas s kamarátmi a rodinou a už sme si mysleli, že svitá na dobré časy.

Prišla jeseň, potom zima, Vianoce a opäť sme ostali doma. Možno sme si niektorí povedali, že veď fajn, tak opäť sa pustím do vecí, ktoré sme vždy chceli urobiť, no postupne nám dochádza trpezlivosť, peniaze, chuť do života a nádej.

Mám dni, kedy som mega produktívna, mám doučovania, natočím niečo na instagram, prečítam si kapitolu v knihe, naučím sa nové slovíčka v cudzom jazyku a ako keby nevnímam, aká je situácia, jednoducho mám klasický deň. A napríklad, ako dnes, keď mi je zle kvôli mojim dňom, som vlastne aj rada, že nikam nemusím chodiť. No potom sú dni, kedy polku prespím, pozriem si seriál na „šupu“, zahliadnem správy o tom, ako sa ľudia nevideli pomaly rok, zomierajú nevinní v nemocniciach sami bez rodiny, bez rozlúčky, politika je v háji a celé to na mňa doľahne. Mám chuť plakať, trhať si vlasy, kričať a jednoducho nevládzem. Ale ani nie tak kvôli sebe, ale keď si pripustím, že situácia je naozaj vážna, smutná a ako z katastrofického filmu, tak mi je veľmi ľúto tých ľudí, doktorov, predavačky, vojakov a všetkých, ktorí sú momentálne vo veľkom nasadení a na pokraji svojich fyzických a aj psychických síl. Stále sa mám skvelo, pretože som ja a moja rodina zdravá. No a potom mám výčitky, že som premrhala deň a že sa nemám na čo sťažovať.

Viete čo? je v poriadku si poplakať, je v poriadku cítiť sa pod psa a je v poriadku celý deň preležať v posteli. Sme len ľudia a ak sa cítite, že v tom ste sami, že máte pocit, že čas vám uniká a za ten rok ste sa mohli naučiť nový jazyk či zlepšiť si postavu alebo hocičo iné, nemajte výčitky, proste nikto nevedel, ako to bude dlho trvať a nikto ani nevie, kedy to skončí.

Začnite dnes, zajtra, od pondelka, skúste zmeniť len malinké veci vo vašom režime. Skúste vstať skôr, skúste cvičiť čo i len 10-15 denne, založte si denník vďačnosti, vymaľujte si antistresovú omaľovánku, skúste nový make-up, aj keď len online, ale zavolajte si s priateľmi, urobte si poriadnu skin care rutinu, doprajte si dlhý voňavý kúpeľ, urobte si zoznam, čo všetko chcete urobiť, keď sa toto celé skončí, naučte sa „ľúbim ťa“ vo viacerých jazykoch, vyskúšajte nový recept alebo si preorganizujte šatník. Nevyvíjate na seba veľký tlak, začnite pomaly, po kroku a postupne sa dostanete k cieľu. Áno, trvá to už príliš dlho, ale sme v tom spolu a verím, že to zvládneme. Držím Vám palce vo všetkom, čo sa odhodláte urobiť. ♥

A prikladám taký „karanténny“ outfit z bytu, ale domyslite si nejaké vonkajšie prostredie 🙂 Ak by som šla do školy, môj outfit by vyzeraj nejako takto. Vo vzduchu cítiť jar, svieti slnko a ja verím, že teraz už naozaj pomaličky svitá na lepšie časy. Naozaj v to silno verím ..