deň najlepších priateľov.

Keď som mala 14-15 ešte na základnej škole, boli sme partia štyroch dievčat. Vtedy ešte neboli tak populárne sociálne siete, mobil či tablet. Pekne sme sa v škole dohodli, o koľkej a kde sa poobede stretneme a stretli sme sa. Prechádzali sme sa, prešli sme dedinu aj 10-krát, prípadne sme „skončili“ u niektorej doma, teda skôr na dvore a vymýšľali sme si rôzne scénky, príbehy a veľa sme sa rozprávali. Svet bol vtedy iný. „Základku“ sme ukončili a naše cesty sa rozišli. Žiaľ. S dvomi nie som vôbec v kontakte a s jednou si z času na čas napíšeme. Boli sme najlepšie kamošky. A myslím si, že ešte stále sme veľmi dobré kamarátky, aj keď to už nie to, čo to bývalo.

Ja som osoba, ktorá nevie byť sama a potrebuje tú „spriaznenú dušu“, ktorej sa môže zveriť, vyrozprávať sa, či posrandovať.

05.09.2011. Sedela som v novej triede na novej škole sama. Ako druhé vkročilo sympatické dievča s veľkými modrými očami a krásnym bielym úsmevom. Sadli sme si k sebe. No a tak to už aj ostalo. Sedeli sme spolu do konca piateho ročníka. Ja vždy vravím, že sme si boli „súdené“ a ona sa vždy z toho smeje 🙂 Na začiatku nášho vyvíjajúceho sa priateľstva sme boli každá úplne iná. Ja sebavedomá, čo na srdci, to na jazyku, ráznejšia a priebojnejšia. Ona viac utiahnutá, pokojnejšia a nesmelá. No neprekážalo nám to, lebo sme sa dopĺňali. Keď ma niečo vytočilo, ona ma upokojila a keď sa bála niečo vysloviť, urobila som to za ňu. Po škole sme chodievali na čajík do cukrárne, do sekáčov alebo sme sem-tam u seba cez víkendy prespávali. Naši rodičia nás vnímali ako nerozlučná dvojka a vždy sa pýtali na tu druhú ako sa má. (to trvá do dnes 🙂 )

Postupom času, ako sme sa psychicky rozvíjali a menilo sa aj prostredie v škole, sme sa menili my a naše priateľstvo. Pribúdalo viac písomiek, prezentácií a neskôr aj maturita. Vždy sme tu boli jedna pre druhú, pomáhali sme si, ako sme najviac mohli a do školy sme chodili už len kvôli tomu, aby sme sa mohli vidieť. Keď v škole chýbala, cítila som sa taká sama a zrazu som nevedela, čo mám robiť a ako mám ten deň prežiť. Ale spoločne sme do dotiahli do úspešného konca, zmaturovali sme a mohli sme sa ďalej venovať tomu, čo nás bude baviť. Síce sme sa od seba vzdialili viac ako o 350km.

Ani raz sme sa vážne nepohádali. A maličkosti sme rýchlo vyriešili. Môžem za obe povedať, že naše priateľstvo si pestujeme, staráme sa oň, nevzdávame sa ho a možno aj preto už z neho vykvitla nádherná kvetina, ktorá len tak nezvädne.

Trvá už vyše 6 rokov a zmenili sme sa. Skôr ona. Teda ja som ju zmenila. Na svoj obraz. Nebojí sa povedať svoj názor a určite má väčšie sebavedomie. Ale aj ona ma veľa naučila. Napríklad, že nie vždy je všetko, ako má byť, ale to nevadí, hlavne úsmev 🙂 . A že nie všetko treba riešiť s „horúcou“ hlavou. (ďakujem Vám za to ♥)

A ešte jedna „chuťovka“. Vykáme si. Áno, dobre čítate. Je to také jedinečné, bláznivé a hlavne – naše. Chceli sme si na konci gymnázia potykať, ale bolo to zvláštne, tak si vykáme aj naďalej 🙂

Áno, ona je moja najlepšia kamoška. Vie o mne všetko. Môžem jej povedať hocičo a viem, že ma neodsúdi. (maximálne mi povie, či mi šibe) Vie, aká som, aké sú moje slabé, či silné stránky. Vie, ako ma rozveseliť. Prajem vám všetkým takú najlepšiu kamošku, akú mám ja!

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *