deň najlepších priateľov.
Keď som mala 14-15 ešte na základnej škole, boli sme partia štyroch dievčat. Vtedy ešte neboli tak populárne sociálne siete, mobil či tablet. Pekne sme sa v škole dohodli, o koľkej a kde sa poobede stretneme a stretli sme sa. Prechádzali sme sa, prešli sme dedinu aj 10-krát, prípadne sme „skončili“ u niektorej doma, teda skôr na dvore a vymýšľali sme si rôzne scénky, príbehy a veľa sme sa rozprávali. Svet bol vtedy iný. „Základku“ sme ukončili a naše cesty sa rozišli. Žiaľ. S dvomi nie som vôbec v kontakte a s jednou si z času na čas napíšeme. Boli sme najlepšie kamošky. A myslím si, že ešte stále sme veľmi dobré kamarátky, aj keď to už nie to, čo to bývalo.
Ja som osoba, ktorá nevie byť sama a potrebuje tú „spriaznenú dušu“, ktorej sa môže zveriť, vyrozprávať sa, či posrandovať.
05.09.2011. Sedela som v novej triede na novej škole sama. Ako druhé vkročilo sympatické dievča s veľkými modrými očami a krásnym bielym úsmevom. Sadli sme si k sebe. No a tak to už aj ostalo. Sedeli sme spolu do konca piateho ročníka. Ja vždy vravím, že sme si boli „súdené“ a ona sa vždy z toho smeje 🙂 Na začiatku nášho vyvíjajúceho sa priateľstva sme boli každá úplne iná. Ja sebavedomá, čo na srdci, to na jazyku, ráznejšia a priebojnejšia. Ona viac utiahnutá, pokojnejšia a nesmelá. No neprekážalo nám to, lebo sme sa dopĺňali. Keď ma niečo vytočilo, ona ma upokojila a keď sa bála niečo vysloviť, urobila som to za ňu. Po škole sme chodievali na čajík do cukrárne, do sekáčov alebo sme sem-tam u seba cez víkendy prespávali. Naši rodičia nás vnímali ako nerozlučná dvojka a vždy sa pýtali na tu druhú ako sa má. (to trvá do dnes 🙂 )
Postupom času, ako sme sa psychicky rozvíjali a menilo sa aj prostredie v škole, sme sa menili my a naše priateľstvo. Pribúdalo viac písomiek, prezentácií a neskôr aj maturita. Vždy sme tu boli jedna pre druhú, pomáhali sme si, ako sme najviac mohli a do školy sme chodili už len kvôli tomu, aby sme sa mohli vidieť. Keď v škole chýbala, cítila som sa taká sama a zrazu som nevedela, čo mám robiť a ako mám ten deň prežiť. Ale spoločne sme do dotiahli do úspešného konca, zmaturovali sme a mohli sme sa ďalej venovať tomu, čo nás bude baviť. Síce sme sa od seba vzdialili viac ako o 350km.
Ani raz sme sa vážne nepohádali. A maličkosti sme rýchlo vyriešili. Môžem za obe povedať, že naše priateľstvo si pestujeme, staráme sa oň, nevzdávame sa ho a možno aj preto už z neho vykvitla nádherná kvetina, ktorá len tak nezvädne.
Trvá už vyše 6 rokov a zmenili sme sa. Skôr ona. Teda ja som ju zmenila. Na svoj obraz. Nebojí sa povedať svoj názor a určite má väčšie sebavedomie. Ale aj ona ma veľa naučila. Napríklad, že nie vždy je všetko, ako má byť, ale to nevadí, hlavne úsmev 🙂 . A že nie všetko treba riešiť s „horúcou“ hlavou. (ďakujem Vám za to ♥)
A ešte jedna „chuťovka“. Vykáme si. Áno, dobre čítate. Je to také jedinečné, bláznivé a hlavne – naše. Chceli sme si na konci gymnázia potykať, ale bolo to zvláštne, tak si vykáme aj naďalej 🙂
Áno, ona je moja najlepšia kamoška. Vie o mne všetko. Môžem jej povedať hocičo a viem, že ma neodsúdi. (maximálne mi povie, či mi šibe) Vie, aká som, aké sú moje slabé, či silné stránky. Vie, ako ma rozveseliť. Prajem vám všetkým takú najlepšiu kamošku, akú mám ja!
